Úryvok z knihy

Úryvok na prebale

Ako deň postúpil k poobediu, posunul sa aj armagedon smerom ďalej, k cintorínu, ako pustošivá sila od bolesti vyčíňajúceho, raneného zvieraťa, nechávajúca za sebou hlboké odtlačky širokých pneumatík a desivý pohľad na surovo ukončený život. Tam, kde sa predtým zelený dych lesa primkýnal z jednej strany k bytovke, nebolo už nič. Dom sa ticho týčil k oblohe, zahanbený a obnažený, ako niekto, komu ukradli šaty, vydaný na posmech davu oblakov. Nebolo rajských figových listov, za ktorými by mohol skryť tvrdosť svojej betónovej nedokonalosti.

Keď celú túto neveselú scenériu zahalila milosrdná tma, odvážil sa opustený dom rozsvietiť tri okná…

Ten neskorý večer sedeli Klára aj pán Sova mlčky pri večeri. Ani jeden nemal chuť do jedla s vedomím rúbaniska za oknom. Klára chcela v istú chvíľu pootvoriť okno, ale hneď nato si uvedomila, že šum lístia lesoparku už do kuchyne nikdy nezablúdi.

„Bude ráno počuť štebot vtákov?“ opýtala sa priškrteným hlasom, keď si znova sadla na svoje miesto.

Pán sused k nej obrátil smutnú tvár a Klára si uvedomila, koľko vrások mu na tej jeho vľúdnej, drahej tvári pribudlo.

„Zopár sa ich nájde, Klárka… zopár áno,“ povzbudil ju láskavým úsmevom a hneď zase zvážnel.

Keďže večera mala trpkú príchuť, netrval pán Sova na tom, aby ju Klára dojedla. Presunuli sa s čajom do obývačky, kde do tlmeného svetla stolovej lampy mlčali ďalej. Do slabého tikania hodín nad televízorom bolo počuť len ťažký dych starého pána. Klára by rada suseda niečím rozveselila, ale nešlo to.

„Prepáčte, dnes neviem, čo povedať,“ ozvala sa ticho.

„Na to podstatné netreba slová, Klárka,“ odvetil sťažka a predsa milo pán Sova.

Klára sa posunula na gauči bližšie k nemu a oprela sa o neho. Vzala jeho krehkú starú ruku do svojich rúk a tak tam sedeli a nemysleli na nič. Tma za oknami predstierala, že je všetko ako predtým. Sľubovala, že to, čo nevidieť, nemusí bolieť.

„Ukážem vám Kasiopeju, chcete?“ spýtala sa do ticha Klára.

Zhasla malú lampu a pristúpili so susedom k oknu. Tenkými prstami zovrela kľučku, pootočila ňou a roztvorila krídla okna dokorán. Pán Sova sledoval jej bielu ruku ako sa posúva od jednej hviezdy ku druhej a niekde tam, v diaľke, kreslí na oblohu neviditeľné spojnice súhvezdia. Počúval jej hlas a starosťami a letokruhmi zvrásnenú tvár mu rozjasnil úsmev, ľahký ako motýlie krídla.

Kapitola (69.)

Dvojkrídlové dvere operačnej sály sa rozleteli a vyšiel z nich Filip. Sňal si rúšku aj jednorazovú chirurgickú čiapku a odhodil ich do koša v rohu. Rovnako tak vrchnú halenu, ktorú mu vzadu rozviazala sestra. Následne si z jej rúk vzal hrnček s kávou a upil si pár riadnych dúškov. Keď sa zo sálových topánok prezul do bežnej pracovnej obuvi, dopil zvyšok kávy a zašiel s inštrukciami za sestrami na pooperačné oddelenie a oddelenie dlhodobo spiacich pacientov. Aj keď sa tu bežný denný ruch a nočný pokoj od seba na pohľad príliš nelíšili, predsa len bolo na chodbách cítiť noc. Prístroje, monitory a počítače pracovali pre pacientov nepretržite, rovnako ako sestry a lekári — v tichosti, sústredene a dôkladne.

Bezmyšlienkovito sa zviezol výťahom o pár poschodí nižšie, aby na bežnom oddelení prebral so sestrami zmeny a komplikácie, ktoré sa vyskytli behom jeho neprítomnosti, pozrel sa na rizikových pacientov a skontroloval výsledky. Odtiaľ viedli jeho kroky už len na lekársku izbu. Zvalil sa na posteľ a zavrel oči. Aj keď sa mu pred oči tlačili výjavy z práve vykonaného operačného zákroku, nepremýšľal nad ničím.

Ozvalo sa zaklopanie na dvere. Do izby vošla Stefanie a z úzkej škáry pootvorených dverí sa k posteli natiahol pás svetla z chodby. Filip si preložil cez oči ruku.

„Tak tu si, hľadala som ťa na Áčku,“ zvesila si z krku stetoskop a strčila si ho do vrecka na bielom plášti.

„Hmm…“ vydýchol Filip unavene.

„Ideme v nedeľu na vodu, tak dúfam, že ideš aj ty.“

Filip si poležiačky sťažka oddýchol.

„Nemôžem. Robím,“ odvetil informatívne.

„Čo? Kto ťa napísal?!“ neverila pobúrene Stef.

„Ja.“

„Tak poď v sobotu, aspoň na chvíľu,“ snažila sa ho vytiahnuť von a čupla si k posteli, „nepozerala som vietor, ale aspoň bude sranda.“

„Robím,“ zašomral znova Filip.

Stefanie zarazene zvraštila tvár, vstala, zavrela pootvorené dvere a otočila sa k posteli.

„Chceš sa zničiť?“

Filip neodpovedal.

„Počuj, to, že je starý na kongrese, ešte neznamená, že sa tu zahrabeš. Veď sú tu aj druhí. Roberts je už po dovolenke, tak by sobotu mohol vziať.“

Vtom sa dvere lekárskej izby znova po zaklopaní otvorili a dnu nakukla sestra z pooperačného.

„Prepáčte. Doktor, už prišli výsledky pána Hansona,“ zahlásila stručne do tmy, „a je nutné nastavenie pretlakového ventilu na Are.“

„Nemám pager?!“ ozval sa Filip podráždene.

„Prepáčte,“ ospravedlnila sa sestra a zavrela dvere.

Filip si pretrel rukami tvár, zažmúril na hodinky na zápästí a posadil sa.

„Dík, bolo to poučné,“ povedal Stefanie dôrazne, našuchol si topánky, obišiel ju a zmizol vo dverách.

Stefanie prekvapene sledovala, ako sa vytratil, a potom sa s otvorenými ústami zadívala pred seba.

„Stef, si tu?“ nakukla dnu žena v bielom odeve.

Stefanie bez slova zarazene premýšľala.

„Čo je?“ vošla žena dnu a zasvietila.

„Nič, Meredith, len… nezdá sa ti Filip voľajaký divný?“ otočila sa na ňu Stef.

„A to keby si videla, aký bol cez deň na sále,“ súhlasila s ňou Meredith, „Bef odišla domov s plačom.“

„Prečo? Nič som nepočula… Nejaký problém?“

„Nie, robota perfektná, ako vždy, ale ten prístup! Dal nám vyžrať každú chybu! No a Bef je nová a zabudla, že je ľavák, tak si to vieš predstaviť — skoro mu vyrazila z ruky kocher a vyhodil ju zo sálu, že tu nie je veterina. Možno chce náš Adonis vymeniť surfovaciu dosku za primariát.“

„Myslíš?“

„Povráva sa to. Vek na to ešte nemá, ale ruky a mozog áno.“

Stefanie zapípal pager. Nazrela na neho a musela sa ponáhľať. Meredith ešte narovnala deku na posteli, vzala zo stola prázdne šálky, rozhliadla sa a potom spokojne zhasla a zavrela dvere.

Filip prešiel od lôžka pacienta k pultu sestier, zapísal do záznamov nové dávkovanie liekov a objednal na základe výsledkov ďalšie vyšetrenie.

„Informujte ma cez telefón, keď budú výsledky,“ inštruoval sestru a odovzdal predbežnú správu z nočnej operácie.

„Filip!“ ponáhľala sa z konca chodby Stefanie.

Filip položil pero a bez toho, aby na ňu čakal, sa pobral preč. Stefanie ho dobehla a kráčala s ním.

„Bola som sa pozrieť. Veď nie si na sobotu napísaný. Je tam Roberts.“

„Maj sa, Stef,“ odvetil sucho Filip a stratil sa za dverami šatne.

Vyzliekol si zelenú plátennú halenu, pohúžval ju v rukách do klbka a švihol ju oblúkom do koša na špinavú bielizeň pri stene. Kým si povolil bavlnenú šnúrku na zelených nohaviciach, skopol si z nôh čierne ortopedické Merelly. Vyzliekol si nohavice, a tie skončili v koši rovnako, ako halena. Vybral zo skrinky sprej a flegmaticky si s ním urobil na hrudi obvyklé véčko. Oblečený do riflí a trička si zapol topánky, navliekol bundu, vzal z hornej poličky prilbu a zabuchol rukou dvere skrinky.

Kráčal krytým nadzemným parkoviskom pomedzi stĺpy ku svojej Honde. Ráno sa ešte len rozbiehalo do dňa, no už teraz sa vzduch v diaľke vlnil pod horúcim dychom slnka. Trochu na to dupol a vďaka voľnému mostu dorazil domov skôr, než obvykle.

Zastal pred domom a zložil si prilbu. Zosadol. S prilbou pod pazuchou sa pobral k domu, keď sa na druhom konci cesty zjavil sused z konca ulice.

„Zdar, Efo, nemohol by som si zobrať motorku na pár hodín?“ zavolal na neho.

Filip sa bez zastavenia otočil, cúvajúc hodil susedovi kľúče, potom aj prilbu a pokračoval bez slova do domu. Zhodil pri vchode bundu, pričom si spoza nej vytiahol dve kópie zdravotných záznamov. Zavrel nohou vchodové dvere a pokračoval cez halu do kuchyne. Tam sa na chvíľu zastavil. Záznamy si strčil pod pazuchu a vybral z chladničky plechovku piva. Vsunul prst do plechového očka a rovno ho celé vytrhol. Po pár hltoch zavrel oči. Studené… S úľavou si trochu vydýchol. Vypil pivo, vzal si do ruky ďalšiu plechovku, vyšiel z kuchyne a prešiel do izby. Hodil zložky na stôl k ostatným. Zložil na stôl aj plechovku piva a telefón, vytiahnutý z vrecka nohavíc. Chvíľu sa nahnutý nad stôl hrabal pohľadom v nápisoch a značkách na kartách. Jednu z nových zložiek si posunul doprostred stola. Otvoril ju a oprel sa dlaňami o stôl. Po pár riadkoch sa rozhodol posadiť za stôl. Vybral zo zložky papiere a zasunul cédé nosič do notebooku na stole. Kým sa naštartoval program, otvoril si plechovku a napil sa piva. Program konečne nabehol a na obrazovke sa otvorila vetva snímok. Filip si sústredene prezeral jednotlivé pohľady na cievny systém mozgu pacienta. No nevládal už držať oči otvorené. Nedostatok spánku už neoklamal ani klimatizáciou, nastavenou na nízke teploty, ani sprchou, dokonca ani kávou. Nastavil teda budík, zatemnil okná a skôr, než dopadol do postele, spal.

O štyri hodiny ho budík znova volal k bdelému stavu. Chvíľu šmátral naslepo po nočnom stolíku, kým nezhodil fľaštičku s liekmi na bolesť hlavy. Nespokojne zavrčal a spustil ruku pod posteľ. S liekovkou v ruke sa posadil. Nasypal si do dlane dve tabletky a hodil si ich do úst. Prehltol. Pomedzi horizontálne pásy žalúzií si dvomi prstami vytvoril malý priezor, cez ktorý ho okamžite oslepila prudká slnečná žiara.

Studená sprcha ho vrátila do reality skorého horúceho poobedia. Vytiahol z chladničky zabalenú bagetu, ktorú si kúpil predošlý deň v nemocničnom bufete na ceste domov a bezmyšlienkovito ju zjedol. Potom si sadol za stôl. Napísal podrobnú správu z nočného operačného zákroku a zadíval sa na hodiny. Bolo už po pol druhej. Pobalil rýchlo do tašky pár vecí, vzal kľúče od auta a šiel. Cestou sa mu na moste dovolala sestra, aby mu oznámila výsledky pacientovho vyšetrenia, o ktoré žiadal.

O necelú trištvrte hodinu dorazil pred nízky tehlový dom a zaparkoval na mieste s vyhradeným parkovaním, vedľa rozložitej starej palmy. Kráčajúc ku vchodu si zložil slnečné okuliare a vošiel do domu. Privítala ho žena, s ktorou prehodil v kuchyni pár viet. Pokračoval ďalej sám bledomodrou chodbou. Tabletky konečne vymazali aj poslednú spomienku na bolesť hlavy. Zaklopal na jedny z dverí a bez dlhých prieťahov vošiel.

„Meškáš pol hodinu!“ privítalo ho stroho deväťročné dievčatko v šatke, sediace v klimatizovanej izbe na posteli pod paplónom a dvihlo oči od iPod‑u v rukách.

„Si otrasná, otrasná, otrasná!“ oprel sa Filip rukami o posteľ.

Dievčatko vyskočilo spod paplóna a kľaklo si oproti nemu, aby mu hľadelo priamo do očí.

„Nie som, nie som, nie som!“ povedala výstražne malá slečna a založila si konfrontačne ruky na hrudi.

„Ále si!“ prižmúril Filip naštvane oči.

„A ty vyzeráš hrozne!“ skríklo dievčatko.

„Aspoň mám vlasy!“ precedil Filip pomedzi zuby.

Chvíľu si obaja nenávistne pozerali do očí. Potom začalo malej slečne mykať kútikmi úst a obaja sa rozosmiali.

„Ako ti je, Beky?“ posadil sa k nej Filip na posteľ.

„Ako Okse Pollockovej, keď sa vďaka foldingotovi Harrisovi dostane do Nového sveta, kde vládne Morius a Gus tam nie je, ale je tam zas Tugdual, a mama a všetci kamaráti sú fuč… a inak pohoda,“ vysypala Beky a smutne sa usmiala.

„Oksa už našla Nový svet?“ začudoval sa Filip.

„Nesnaž sa, si o knihu pozadu,“ zotrela ho Beka a začala si nadvihovať nočnú košieľku, keď videla, že si Filip berie stetoskop.

„Mama povedala, že ti bolo ráno zle,“ nadhodil Filip tému a zohrial si stetoskop na predlaktí.

„Nebolo. Len neznášam tie hnusné lievance, čo pečie babka,“ vysvetľovala Beky, kým Filip načúval rytmu jej srdca a čistote dychu.

„Právdú!“ zatiahol Filip.

„Keď ja nenávidím tie malé žlté pilule, strašne ma z nich bolí brucho,“ posťažovala sa. „Tak ja ich niekedy večer nezjem, ale nehovor to mame.“

Filip jej ešte zasvietil do hrdla a prehmatal uzliny na krku.

„Tú modrinu máš odkedy?“ kývol hlavou na veľký fialový hematóm v spodnej časti Bekinho hrudníka.

Beky pokrčila ramenami.

„Rebeka…“

„Dóbré… Čítala som si v noci pod paplónom a spadla mi tá veľká baterka. Ale mala som bolesti. Vážne som nemohla spať…“

„A povedala si to doktorovi Harrisovi?“

„Nie. Hovorím to tebe,“ odvetila trucovito.

„No tak ukáž,“ prehmatal jej Filip rebrá a brucho, „takto, keď zatlačím, tak to nebolí?“

Rebeka zakaždým zavrtela hlavou.

„Dobre. Vymeníme dnes ihlu, táto už chce von,“ zhodnotil nakoniec a siahol do plastovej zásuvky v príručnom stolíku s kyslíkom vedľa postele.

„Aha, táto je dobrá,“ načahovala k nemu Beka predlaktie druhej ruky, „podľa mňa je to najlepšia žila, akú som kedy na sebe našla!“

„Určite?“ nazrel jej na ruku znalecky Filip.

„Podľa mňa, určite áno!“ ručila za svoju žilu Rebeka.

„Skúsime,“ rozhodol a premiestnil stojan na infúzie na druhú stranu postele.

„Inak, mám pre teba Linkin Park, Red Hot Chilly Peppers a Pearl Jam,“ hodil jej Filip na paplón cédečká a zavesil na stojan vrecko s infúziou.

„Nemôžu byť lepší ako Big Time Rush,“ prevracala Beky pochybovačne obaly.

„Ale prosím ťa! Videl som Like nobodys around — skoro som sa povracal!“

„A videl si Windows down?“

„Jo. Kendal je trapko,“ poznamenal výsmešne Filip, zakiaľ jej zavádzal do žily ihlu.

„Máš hrozný vkus. Nečudujem sa, že ťa Klára nechcela,“ prehodila Beka.

Filip na sekundu stuhol, no potom jej bez slova podložil ihlu tampónom a prilepil ju k ruke.

„Filip… prepáč… ja som nechcela!“ hodila sa mu Beka okolo krku, keď už mala ruku voľnú.

„Dobre, dobre,“ krotil ju Filip, „len si to nevytrhni.“

Podržal silikónovú hadičku tak, aby sa do nej nezamotala a Beky sa usadila do postele.

„Inštalujem. Neštípe?“ zisťoval, keď jej púšťal do ruky infúziu.

„Aj tak si myslím, že si to vzdal príliš skoro,“ poznamenala.

„Nemysli, ty mudrlant, a sosaj,“ usmial sa na ňu Filip a pridal do infúzie injekcie s liečivom. Čo hlava, netočí sa?“

„Dobre. Na koľko to mám?“

„Tri hodky. Plus jedna večer, ale bude ti lepšie.“

„Čo?!“ vydesila sa Rebeka. „To si môžem dať rovno plienku!“

„Mám poruke misu, ale keď chceš plienku, bude plienka,“ odvetil so samozrejmosťou Filip.

„Si hrozný!“

„Ešte môžeme dať aj cievku — čo len chceš,“ uškrnul sa Filip.

Beky sa zatvárila skormútene. Filip si vedľa nej sadol a oprel sa do jej veľkého vankúša.

„Ale no tak, mravček, zvládneme to,“ prihovoril sa jej a jednou rukou ju objal okolo útlych pliecok.

Beky sa na neho usmiala.

„Vymyslela som nový vtip!“ pochválila sa tajnostkársky.

„No daj.“

„Vieš, prečo tu nemôžem sedieť bez šatky? Lebo by si všetci mysleli, že je tu oslava! Chápeš? Som ako balón. Ani balóny nemajú vlasy!“ zachichotala sa Beka.

„Slušný,“ pokýval Filip uznanlivo hlavou.

„Ale mame ho nehovor, ona by sa zas rozplakala. Nemá zmysel pre humor,“ naklonila sa k nemu potichu.

„Dohodnuté. Máš peknú šatku,“ pochválil ju.

„Ďakujem. Napíšeš jej?“

„Tvojej šatke?“

„Nie! Kláre!“

„Nie.“

„Prečo nie? Podľa mňa by sa potešila.“

„A čo jej mám podľa teba napísať?“

„Neviem. Napíš jej básničku,“ navrhla a Filip sa rozosmial.

„Prečo sa smeješ? Vo filmoch muži vždy píšu ženám básničky a vždy to zaberá.“

„Vo filmoch pri tom hrá divná hudba, to bude tým,“ namietol Filip.

„Môžeš to aspoň skúsiť.“

„Nezaberie to.“

„Nechápem prečo. Veď si ju pobozkal! Čo sa jej to nepáčilo?“

„Možno nie,“ odvetil odovzdane Filip.

„Hovorí sa, že to nie je ťažké,“ mudrovala Beky ďalej, „ale môžeš veľa vecí pokaziť. Napríklad mňa v druhej triede pobozkal Will Fridley a bol strašne uslintaný. Fuj! Pozri — ešte stále mám z toho husiu kožu. Nebol si uslintaný, že?“

„Nie,“ pokrútil Filip hlavou a usmial sa.

„Alebo si predtým niečo zlé jedol. V telke raz hovorili, že by si pred tým nemal jesť cesnak a cibuľu, ani piť alkohol a fajčiť, ale ľudia sa bozkávajú stále, tak to niektorým možno nevadí.“

„Zabúdaš, že je vydatá, ty motovidlo,“ pripomenul jej.

„Nezabúdam. Viem to. Aj mňa, keď pobozkal Will, tak vtedy chodil s Marley Dobsovou, ale aj keď sa mi ten bozk nepáčil, robila som sa, že áno, lebo Will surfuje zo všetkých najlepšie, tak on potom prestal chodiť s Marley a začal chodiť so mnou. V jednom filme som videla, že sa jedna žena zamilovala do iného muža a prestala byť vydatá za svojho muža a vydala sa potom za toho druhého a ten bol na ňu lepší, aj kvety jej nosil. Dal si jej kvety, že?“

„Nedal.“

„Si hrozný.“

„Viem. Neviem v tom chodiť,“ priznal Filip naoko vážne.

„Nevieš. Musíš skúsiť napísať aspoň tú básničku.“

„Pokúsim sa.“

„Nepokúsiš. Klameš. Vidím to na tebe. Tvoj brat vie písať básničky?“

„Beky… stačí,“ zabrzdil ju Filip.

„Podľa mňa jej tvoj brat dáva kvety. A nezastavuj ma. Nebol si tu dva týždne!“

„To hádam nie.“

„Viem to presne. Mám to napísané v denníčku!“

„Bola tu Deborah.“

„Ale Deborah nie je ako ty. A navyše je len sestra!“

„Hmm…“

„Nespi, Filip!“

„Nespím. Rozmýšľam.“

„So zavretými očami?“

„Mám myšlienky, čo sa boja svetla.“

„Musím cikať!“

„Už ich nemám,“ zmobilizoval sa Filip a siahol po misu, „povedz, keď budeš.“

„A doktor Harris ti tu nechal toto,“ podala mu papier s tlačenou lekárskou správou v obálke, keď sa vrátil z kúpeľne.

„Kedy to tu nechal?“

„Čo ja viem? Asi pred týždňom?“ pokrčila Beky nevinne ramenami.

„Beky!“ pokarhal ju pohľadom Filip. „Určite to nedal do rúk tebe.“

„Vzala som to mame. Aj tak na to zabudla. Veď ti to dávam teraz.“

„Prečo si to nedala sestre Deborah?“

„Lebo som to chcela dať tebe! Hneváš sa?“

Filip s vážnym výrazom v tvári blúdil riadkami na papieri a potom sa znova posadil na posteľ k Rebeke.

„To sú vážne veci, Beky. Musí to vidieť Debbie, keď tu nie som.“

„Veď viem, čo tam je. A potom by tu bola Debbie každý deň,“ odula sa Beky a zapla si televízor.

„Čo je zlé na Debbie?“ vzal jej Filip ovládač z rúk a televízor vypol.

„Vráť mi to!“

„Nie. Som tu, tak sa so mnou rozprávaj. Alebo pozeraj televízor a ja pôjdem preč.“

„Tak choď. Aj tak si tu len preto, lebo ti mama platí,“ načiahla sa po ovládači a znova zapla trucovito televízor.

„Čo sú to za reči?“ nevychádzal z údivu Filip. „A nepozeraj furt tú telku, blbneš z toho!“

„Chceš ma poslať hrať sa von?!“

Filip zmĺkol a zadíval sa na Rebeku.

„Čo ti je, Beky?“

„Nič. Nezaujíma ťa to.“

„Ále netrep. Veď vieš, že mi môžeš kedykoľvek zavolať.“

„Volala som ti!“

„Kedy?“

„Povedali, že si na sále.“

„Kto?“

„Neviem. Nejaká ženská, čo dvihla telefón v nemocnici, keď si mal vypnutý mobil.“

„Prečo si nevolala na pager?“

Beky mlčky písala prstom po kvetinovom vzore na prikrývke.

„Mala si bolesti?“ spýtal sa Filip vážne a Rebeka zavrtela hlavou.

„Bolo ti smutno?“

Beky zvesila hlavu a prikývla.

„Myslela som si, že si na mňa zabudol, a preto k nám chodí Deborah.“

„Poď sem,“ sadol si Filip znova vedľa nej a objal ju, „to, že už som teraz lekár, nič nemení na fakte, že som tvoj ošetrovateľ. Len mám už teraz menej času. Rozumieš?“

„Nie.“

„Ja mám teraz veľa práce, Beky. Pokúsim sa prísť častejšie, ale občas za mňa musí prísť sestra Deborah.“

Beky opäť smutne zvesila hlavu.

„Čo máš proti Debbie?“ prihovoril sa jej Filip.

„Keď ona nie je ako ty! Všetci sú na mňa stále milí a ľutujú ma, lebo zomriem. A chodia okolo mňa, ako keby som bola hlúpa! A klamú mi! A ty si jediný normálny,“ posťažovalo sa dievčatko.

„Ále Beky… Veď ťa majú radi.“

„Ale ja sa nemám s kým porozprávať!“

„A o čom sa chceš rozprávať?“

„Ja neviem. O hocičom. O Kláre napríklad.“

„Tak dobre. A čo chceš vedieť?“ vzdychol si Filip.

„Chceš s ňou mať sex?“

„Čo?!“

„No čo je? Neboj sa, neohrozíš môj vývoj, veď tak dlho nebudem žiť!“

„Čo som ti to do tej infúzky pichol, ty vývoj?“

„Zahováraš. Podľa mňa je dosť čudné ležať s niekým v posteli úplne nahatý, ale v lete je to asi praktické, nie?“

„Keď ti odpoviem, zavrú ma a neuvidíš ma podstatne dlhšie, než len dva týždne,“ uškrnul sa Filip.

„Podľa mňa je sex veľmi smiešna vec, nemyslíš?“ nedala pokoj Beka.

„Áno, podľa teba je sex veľmi smiešna vec,“ súhlasil Filip.

„A je pravda, že keď sa ľudia bozkávajú, tak pri tom niekedy strkajú jazyk tomu druhému do úst?“

„Jo, volá sa to francúzsky bozk.“

„A nemohol by si…?“ začala sa Beka ošívať.

„To rozhodne nie!“ skočil jej rázne do reči Filip.

„Ale ja musím… Filip…“

„Beky!“

„Musím cikať!“

„Aha,“ odľahlo Filipovi a načiahol sa po misu, „prepáč.“

Keď odniesol misu, zašiel si radšej do kuchyne, požiadať o kávu.

„Je dnes k nezastaveniu, od rána vystriedala snáď všetky šatky,“ usmiala sa Rebekina mama a naliala mu do hrnčeka kávu z kávovaru, „tešila sa, že prídete.“

Filip chápavo prikývol.

„Máte toho asi veľa. Ďakujem, že ste tu, pomáha jej to,“ uprela na neho vďačný pohľad.

„Ďakujem za kávu,“ kývol Filip s hrnčekom a vrátil sa späť k Beky.

„Počúvaj, rozmýšľala som zatiaľ. Aj tak nechápem, ako sa môžu dospeláci, keď sa majú radi, nehanbiť, keď sa pozerajú na toho druhého nahatého.“

„Ty dnes nemáš iné otázky?“ upíjal si Filip z kávy.

„Tak ako to je?“

„Myslím, že keď máš niekoho TAK rada, tak je na ňom oblečenie vždy tak trochu navyše. Proste to tak príroda zariadila.“

„Myslíš, že Klára si ťa predstavuje bez šiat?“

„To naozaj neviem.“

„A keď je to pre dospelákov také dôležité, nemal by si jej napísať, že s ňou chceš mať sex a chceš ju vidieť nahú?“

„Beky, čo sú toto, preboha, za otázky?!“ odložil radšej Filip pohár, keďže sa skoro oblial.

„Keď ja nechcem, aby si bol nešťastný. Napísala som Kláre aj list, ale neposlala som ho, lebo neviem jej adresu.“

Tak na toto už Filip naozaj nevedel, čo povedať. Pozeral na to malé dievčatko so šatkou na hlave a úprimnými očami, ktoré vplyvom nepríjemných skúseností dospievalo rýchlejšie, než by malo, a bol vo vnútri úprimne dojatý.

„Nie je ti v tej šatke teplo?“

„Nie.“

„Nekecaj. Daj to dole.“

Beky najprv zavrtela hlavou, no potom si na zátylku rozviazala uzol a chudučké ruky aj so šatkou jej klesli na prikrývku. Ukázala sa hlávka, holá ako koleno. Filip ju po nej pohladil, ako keby jej strapatil neviditeľné vlasy.

„Pôjdeme v sobotu von?“ usmial sa na ňu.

„Naozaj?“ potešila sa Rebeka.

„Jo.“

„Budeš surfovať?“ vyskočilo na posteli vytešené dievčatko.

„Uvidíme. Sadaj. Ale dohodneme sa, že nebudeš vynechávať lieky a o tých žltých sa porozprávam s doktorom Harrisom, dobre?“

Beky nadšene prisľúbila, no náhle posmutnela.

„Bude na mňa každý zízať,“ zdôverila sa s obavou.

Filip sa na ňu chvíľu díval. Nikdy nemal od rozhodnutia ďaleko k činu.

„Sľubujem, že nebude,“ povedal napokon vážne.

„Ako vieš?“ vyzvedala skepticky.

„Nejako to zariadim,“ sľúbil Filip a Beky sa konečne usmiala.

Vytiahol Rebeke dotečenú infúziu a uzavrel jej ihlu. Rebeka ho mlčky pozorovala, ako vpisuje do zošita pri posteli potrebné údaje a hádže prázdne infúzne vrecká do žltej nádoby pri dverách, kam predtým odhodil aj použité striekačky.

„Už ideš?“ opýtala sa sklamane.

„Už musím, Beky,“ prikývol Filip.

„Počkaj… zaspievaj mi ešte tú smiešnu pesničku v tvojej reči…“

„Parné valce?“ usmial sa Filip.

„Áno, tú,“ žadonila Beky.

„Nabudúce. Sľubujem. Donesiem si gitaru,“ žmurkol na ňu.

„A dáš mi Klárinu adresu, aby som jej mohla poslať ten list?“ požiadala malá slečna.

„A ukážeš mi ten list?“

„Dobre, pošlem ti ho. A môžeš ho poslať Kláre ty a napíš tam, že jej to píšem ja,“ súhlasila Beky.

Filip sa rozlúčil a nasadol do auta. Plánoval sa ešte na otočku pozrieť na jedného pacienta, a tak si to nasmeroval k nemocnici. Kým na lekárskej izbe študoval výsledky testov, potrebu spánku obstavil pár šálkami kofeínu. Večeru v taverne na pobreží do seba nahádzal rovnako bezducho, ako chuťovo sterilnú obednú bagetu. Zaplatil a zatúlal sa na pláž.

Slnko už spadlo pod úroveň hladiny a on sedel v piesku a hľadel na lámajúce sa vlny. Predtým mu Klára pripadala len ako sen, ktorý sníval v ďalekej krajine. Ale teraz ten sen nabral z ničoho nič veľmi reálne a bolestivé kontúry. Klárin pohľad, keď odchádzal, mu nedal spať. Neverila mu. Možno sa ho dokonca bála. Cítil, že prekročil v jej svete hranicu, len nevedel akú. Klára bola ako vchod do iného sveta. Keď sa s ňou zhováral, všetko bolo zrazu iné a nové, a pritom také samozrejmé a prirodzené. Ona dýchala, žila, žiarila. Bola ako vznášajúce sa pierko uprostred ohňostroja. Pociťoval bez nej zvláštne prázdno. Ešte nikdy mu nikto tak bytostne nechýbal. Vo vrecku nohavíc mu zavibroval mobil. Siahol poň a zistil nový e‑mail. Od Beky. Filip otvoril list a začítal sa do úprimných detských myšlienok.

Milá Klára,

Filip išiel na Vianoce k mame a vrátil sa smutný, lebo ťa miluje a ty jeho nie. Myslím si, že keby si vedela, ako ťa miluje, aj ty by si ho milovala. Videla som film, v ktorom sa jedna žena zamilovala do muža až potom, čo si s ním rok písala e‑maily. Mohla by si nad tým pouvažovať, lebo Filip je môj dobrý kamarát a je oveľa lepší, než Deborah, ktorá chodí namiesto neho, keď Filip nemá čas a operuje ľudí. Ja by som sa za neho vydala, ale ja som chorá a zomriem, tak to asi možné nebude. A keby som sa náhodou vyliečila, ešte ma pobozkal William Fridley, takže to bude ťažké, ako keď sa Oksa rozhodovala medzi Gusom a Tugdualom. Ešte chcem povedať, že keď ti terajší muž kupuje kvety, tak aj Filip ti môže nosiť kvety a môže ťa aj zobrať do kina, alebo kam budeš chcieť, lebo má auto a aj motorku. A keby si prišla do Austrálie, videla by si, ako je tu pekne a ako Filip surfuje, lebo on je už veľký a už aj vyhral pohár. Tak chcem ešte napísať, že je strašne dobrý a všetky baby si myslia, že aj veľmi pekný. A keby ste sa spolu zobrali, tak by si si ani nemusela zmeniť priezvisko. A mohla by si za mnou chodiť spolu s ním a mohli by sme byť kamarátky. 

Rebeka

Filip si sťažka povzdychol a znova sa zahľadel do vĺn. Nad hlavou mu stále nižšie lietali morské čajky, usádzajúce sa k noci v skalách na pobreží. Vstal a prešiel sa po piesku k autu. Zaháňajúc neodbytné myšlienky smeroval večernými ulicami do mesta, kde zaparkoval pred nočným klubom Fregata. Vošiel do baru a posadil sa k namodro podsvietenému barovému pultu.

„Čo to bude?“ spýtal sa barman a postavil pred neho misku s orieškami.

„Rasputin,“ objednal si a hodil si do úst zopár solených arašidov.

Hudba, znejúca všade navôkol, farebné svetlá v tme a všadeprítomná vrava baviacej sa spoločnosti, boli ako horúčka v sparnú noc. Prechádzal prstami po stopke vysokého pohára a blúdil pohľadom po fľaškách, nastavaných vedľa seba pred podlhovastým zrkadlom, za barovým pultom. Zamyslene sledoval pohyby rúk barmana, hrkajúceho šejkrom a miešajúceho nápoje. Vymenil prázdny pohár za plný a hudba vĺn mora sa v jeho ušiach začala strácať v rytme remixu starej vychytávky Dance with somebody od Mando Diao.

„Ahoj,“ zastala pri pulte pohľadná tmavovláska a usmiala sa.

„Ahoj,“ odzdravil so záujmom Filip.

„Vyzeráš príliš dobre na to, aby si tu bol sám,“ povedala s provokujúcou úprimnosťou.

„Zdanie klame,“ uprel na ňu Filip priamy pohľad a usmial sa. „Sadaj, čo si dáš?“

Mladá žena prezradila svoje želanie a posadila sa vedľa.

„Ja som Cammil,“ predstavila sa a sňala zo svojho pohára malý papierový dáždniček.

„Teší ma, Cammil.“

„Ťažký deň?“ konverzovala zľahka Camm, pokým si upíjala zo svojho drinku.

„Trochu sa to vylepšuje,“ pousmial sa na ňu Filip, odpil si a dôkladne si ju celú premeral pár krát pohľadom.

„Chodíš sem často?“ predieral sa jej hlas pomedzi hudbu.

„Nie tak často, aby som už mal to potešenie ťa stretnúť.“

„A čo keby sme vymenili Freagtu za Hunters?“

„A čo keby sme vypadli z tohto hluku a šli si urobiť vlastný?“

„Ty teda nestrácaš čas. To máš vždy tak naponáhlo?“ usmievala sa Camm.

„Sľubujem, že sa nebudeš nudiť.“

„Veď ani neviem, ako sa voláš. Kde mám istotu, že nie si napríklad vrah?“

„Nikde. Čo myslíš?“ zadíval sa jej Filip do očí.

Aj keď Cammil presvedčil jeho sebaistý modrý pohľad, aj tak Filip, bez toho, aby prerušil očný kontakt, vytiahol zo zadného vrecka peňaženku s dokladmi a položil ju otvorenú na pult pred Camm. Cammil hodila jedným očkom po dokladoch.

„Lekár?“ usmiala sa uznanlivo.

„Povedzme. Potrebuješ niečo vyliečiť?“

„Keď to spravíš rýchlo a lacno,“ zavtipkovala dvojzmyselne Cammil.

„Tak rýchlo to zas nebude,“ zadíval sa na ňu vážne Filip.

„Tak kam?“ prijala ponuku.

Filip siahol do vrecka a vybral kľúče.

„Šoféruj,“ navrhol.

„Kam?“

„Kam chceš.“

„Čo ak som príliš opitá?“ naklonila sa k nemu so smiechom Camm.

„Čo ak som príliš vzrušený? ponúkol jej znova kľúče.

„A povieš mi, kde bývaš?“ vzala si Camm kľúče a postavila sa.

„Bývam tak blízko, ako len chceš,“ ubezpečil ju Filip o svojich možnostiach a prioritách a zaplatil barmanovi.

V sobotné ráno sa Filip zobudil a po raňajkách naštartoval Hondu. Po polhodine zaparkoval, sňal si prilbu a vošiel cez zelené dvere so žalúziami.

„Celé dole,“ zahlásil flegmaticky, keď si sadol do kresla.

„Skrátiť?“

„Nie. Celé dole,“ zopakoval znova.

„Po stranách a vzadu?“ spýtala sa pre istotu kaderníčka.

„Áno. A všade, kde to bude treba, kým to nebude dohola,“ vysvetlil jej polopatisticky.

Kaderníčka na neho chvíľu v pomykove hľadela. Filip si spojil ruky prekrížením prstov, oprel sa do kresla a díval sa do zrkadla, či ho kaderníčka pochopila. Potom zavrel oči a premýšľal, kam Rebeku vezme.

Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tohto textu nesmie byť reprodukovaná, uchovávaná v rešeršných systémoch, alebo akokoľvek elektronicky, fotograficky, či inak prenášaná bez predchádzajúceho písomného súhlasu majiteľa práv a autora knihy.